Čo sa javilo ako lenivosť v triede bola nuda. Miesto toho, aby si memoroval
fakty a dátumy (základné prvky práce v triede), Einstein uprednostňoval kladenie otázok, ako napríklad, prečo šípka v kompase ukazuje jedným smerom? Prečo je obloha modrá? Aké by to bolo cestovať rýchlosťou svetla?
Žiaľ, pre Einsteina toto neboli témy a okruhy, ktoré sa vyučovali na školách.
Aj keď mal dobré známky, Einstein považoval školskú výučbu za striktnú a
potláčajúcu. Pre Einsteina nastal zvrat , keď sa spriatelil s Maxom Talmudom,
21-ročným študentom medicíny, ktorý večeriaval raz do týždňa u Einsteina.
Hoci Einsten mal len jedenásť, Max ho oboznámil s množstvom vedeckých a
filozofických kníh a diskutovali o ich obsahu a myšlienkach. Einstein napredoval vo svojom učení a netrvalo dlho a Einstein predčil Maxa v tom, čo ho
Max mohol naučiť.
Celých sedem rokov pracoval Einstein šesť dní do týždňa ako patentový úradník. Zodpovedal za preskúmanie návrhov a plánov vynálezov a potom
mal rozhodnúť, či sú uskutočniteľné, alebo nie. Ak boli, Einstein sa musel
uistiť, že nikto ešte predtým nedostal patent za rovnakú myšlienku.
A akosi, kdesi medzi jeho rušnou prácou a rodinným životom, si Einstein našiel čas nielen k tomu, aby získal doktorát na Univerzite v Zurichu (ocenený
v roku 1905), ale našiel si aj čas na myslenie. Ale k svojmu najšokujúcejšiemu a najúžasnejšiemu objavu dospel počas práce na patentovom úrade.“