Dvojník z novín
Dášena Gombíková, 7.A
Žijem v USA, konkrétne v štáte Texas,
v okrajovej časti mesta Dallas.
Bol práve krásny zimný deň,
asi tri týždne pred Vianocami, keď sa to stalo. Vonku
pomaly posnežievalo a ja,
Eric som sa vybral spolu s
mojou kamarátkou Jane na
nákup vianočných darčekov.
Ako sme išli okolo trafiky,
všimol som si, že noviny píšu
o nejakom šialenom strelcovi, ktorý zastrelil na jednej
z ulíc Dallasu až desať ľudí.
„Čo to mohlo byť za blázna?“
prebleslo mi hlavou. „A vraj
aj ušiel a polícia ho nevie vypátrať,“ dodala Jane. Rýchlo
som však na tohto šialeného
strelca zabudol a pokračovali
sme v nákupoch. Keď sme už
darčekov mali plné tašky, s
Jane sme sa dohodli, že ma
autom vysadí na križovatke
asi 500 metrov pred domom.
Ako som vystúpil z auta, zamieril som si to k môjmu
domu, v ktorom bývam
spolu s mojimi rodičmi a
sestrou. Ako som premýšľal
o nastávajúcich Vianociach,
vyrušili ma policajné sirény
a ostré svetlo. Ani som nevedel ako, sedel som spútaný v
policajnom aute. Nič, vôbec
10 NOVINKY POD NOSOM
nič som nechápal. Vystúpili
sme až na policajnej stanici
v Dallase. Tu ma obvinili práve zo zastrelenia desiatich
ľudí na ulici v Dallase. Sám
som sa stal v očiach druhých
ľudí človekom, ktorého som
predtým odsudzoval. Svedkovia totiž strelca opísali
presne tak, ako mňa. Súd
mi preto vymeral trest smrti. Cítil som sa úplne, úplne
bezmocný. Rodina, ktorá
prišla za mnou bola proti
tomuto rozsudku tiež úplne
bezmocná. Skrátka, už to nešlo zvrátiť. Nikdy som ja, ani
moja rodina neverili v Boha
a už vôbec sme nechodili do
kostola. Zrazu som si však v
úplnej bezmocnosti, za tými
strašnými hrubými múrmi
a zamrežovanými oknami
väznice spomenul na kamaráta, ktorý mi kedysi dávno
hovoril o Bohu a o Ježišovi.
Nemal som už čo stratiť. Prvýkrát v živote som sa začal
modliť. Nevedel som ako, ale
skúsil som to. Robil som tak
celé tri dni až do dňa vykonania rozsudku. Potom prišla tá osudná chvíľa. Mali mi
pichnúť smrtiacu injekciu.
Spútaný som kľačal a v duchu sa naposledy modlil. Zacítil som vpich a ešte posledný-krát som sa rozhliadol
okolo seba. Uvedomil som si,
že už nikdy, nikdy neuvidím
hviezdy, Mesiac a jasné nebo,
nikdy neuvidím dážď, sneh,
už nikdy nebudem stáť v kolóne áut a nadávať na policajtov a cestárov. Ale najmä, už
nikdy neuvidím svojich rodi-
čov, sestru a ani moju Jane...
Potom si už nepamätám nič
a neviem, koľko som mohol
byť v bezvedomí. Potom,
ako som otvoril oči, všetko
okolo mňa bolo biele. Vôbec
som nevedel, kde som, či žijem, alebo nie. Zrazu sa ozval
radostný výkrik zdravotnej
sestry, že už som sa prebral.
Trochu som sa zľakol, sestrička asi pri tom všetkom
rozbila pohár na vedľajšom
stole a to vydalo poriadny
hluk. Tak som ale aspoň definitívne pochopil, že žijem.
O chvíľu stáli pri mojej posteli celá moja rodina. No
stále som nechápal, ako som
mohol prežiť. Veď tá injekcia
bola smrteľná...
Nesmierne šťastní rodičia s
rovnako šťastnou Jane mi
neskôr vysvetlili, že namiesto jedu mi vpichli iba silnejšiu anestéziu. Popravca sa
zmýlili prvý-krát po dvadsiatich rokoch, počas ktorých vykonával túto prácu.
Vymenil etikety na fľaštičkách. Tiež som sa dozvedel,
že skutočného strelca už našli a spravodlivo potrestali.
Začal som sa modliť odvtedy
každý deň.
Na Vianoce som bol už úplne v poriadku a aj s rodičmi
sme navštívili kostol. Teraz
tak robíme každú nedeľu.
Aj preto, lebo Boh nás nikdy
neopustí. Prežil som len a
len preto, pretože to chcel
On. Veď len ďalších 349 ľudí
v USA také šťastie nemalo. n
VELKÁ NOC 2014 11